Vzťah medzi muzikoterapiou a psychoterapiou

„Komunikačná muzikoterapia“ ako ju nazval Ch.Swab predstavovala spojenie hudobnej recepcie s psychoterapeutickými metódami. Podporoval vzťah psychoterapeuta a klienta. Snažila sa vyvolávať reakcie, ktoré odkryjú potláčané konflikty (Wehle in Pipeková; Vítková 2001). Spojením týchto dvoch pomerne mladých vedných disciplín,sa využíva počas (psycho)terapeutického procesu zvuk, hudba, alebo hudobné elementy (Kantor, 2009). 

Muzikoterapiu môžeme deliť z hľadiska účasti klienta na 2 zložky: aktívnu a receptívnu (Müller a kol. 2001). Ďalej ako uvádza Kantor (2009) má hudba neverbálne - komunikačnú, štrukturálnu, emocionálnu kvalitu a je vedená kvalifikovaným a kompetentným muzikoterapeutom. Je využívaná k naplneniu najrôznejších telesných, emocionálnych,kognitívnych, sociálnych alebo spirituálnych potrieb klientov. Môže byť realizovaná za rôznych usporiadaní terapeutickej situácii (individuálna, skupinová, aktívna/receptívna ai.).

Terapeutický cieľ je samozrejme tiež dôležitý aj v iných expresívnych terapiách, takže aj v psychoterapii samotnej. Podľa Lipského (2009) metódy, ktoré nám pomáhajú k vymedzeniu cieľa muzikoterapie, predstavujú špecifickosť expresívnej terapie. Muzikoterapia teda využíva prostriedky zvukové a hudobné, ktoré explicitne vedú k dosiahnutiu terapeutického zámeru.

 

Psychodynamický prístup v muzikoterapii

Vychádza z teórii S.Freuda, A.Adlera, C.G.Junga, E.Fromma, E.Eriksona a iných. Podľa psychodynamického prístupu v muzikoterapii vychádza z predpokladu, že aktuálne prítomné chovanie je jednaním ovplyvnené minulými skúsenosťami, najviac z obdobia ranného detstva, čo sa môže odraziť aj v hudobnom prejave klientov (Prochádza,1996).

Podľa Lipského(2009), je predmetom hľadanie obsahov, ktoré vedú k intrapsychickým konfliktom a determinujú duševné prežitky a prejavy chovania. Tieto obsahy zvyčajne nemajú racionálny dôvod, ale nevedomý motív. Psychodynamická muzikoterapia sa sústredí na odhaľovanie nevedomých motívov a na ich následné uvedomenie. Hudba preniká do hlbších sfér ľudskej psychiky ako hovorené slovo, a následne sa pomocou rôznych muzikoterapeutických postupov (napr. imaginácia pri hudbe inštrumentálna improvizácia, spontánne počúvanie hudby ai.) dostavajú nevedomé obsahy na povrch.

Ako píše Procházka (1996) psychodynamická muzikoterapia čerpá z metód a techník, ktoré kombinujú hudobné a expresívne postupy so základnými psychodynamickými metódami.(napr. metóda voľných asociácii, práca so snami a denným snením, interpretácia predstáv, práca s prenosom a protiprenosom a pod.).

Waria (1994) dodáva, že muzikoterapeuti vedú klientov, aby nahliadli do seba samých a odhalili nevedomé príčiny vnútorných konfliktov, pocitov, motívov. Cieľom je doviesť klientov k pozitívnym osobným zmenám.

 

Humanistický prístup v muzikoterapii

Opiera sa o práce dvoch predstaviteľov a to C.Rogersa a F. Perlsa. Hlavným cieľom je pomôcť ľudom realizovať ich celkový bytostný potenciál. Viac ako na liečbu sa kladie dôraz na osobnostný rast a realizáciu ľudského bytia (Kantor a kol. 2009). Terapeut pracuje s klientmi na eliminácii potencionálnych závislostí a nahradzuje ním proces vzájomnej spolupráce so zameraním na zdolávanie prekážok (Lipský 2009).

Podľa Bunta(1994) sa humanistická muzikoterapia zameriava na oblasti, zohľadňujúce individualitu a jedinečnosť ľudskej rozdielnosti, rozvíja individuálne ciele a osobnostnú intenciu, slobodu výberu.

Bunt(1994) tiež uvádza, že humanistická muzikoterapia „nesie vysoko morálny obsah s dôrazom na pociťovanie prítomnej skúsenosti - „tu a teraz“. (tamtiež s.28).

Humanistická línia psychoterapie „zdôrazňuje ľudskú jedinečnosť a kapacitu človeka s osobnostným rastom a rozvojom.“ (Vymětal, 2003, s.36).

 

Behaviorálny prístup v muzikoterapii

Zameriava sa na zjavné, jasné a pozorovateľné chovanie. Muzikoterapeut pozoruje chovanie klientov a hľadá špecifiká nežiaduceho správania, ktoré je treba zmeniť, následne sa snaží vytvoriť prostredie, ktoré pozitívnym spôsobom odmeňuje požadované správanie. Terapia využíva techniky, vďaka ktorým zosilňujú a posilňujú vytvorené vzorce chovania, aby došlo k zvýšeniu vhodných reakcií a navodenie pozitívneho, adaptívneho správania (Kantor a kol. 2009).

Muzikoterapeut preberá aktívnu, direktívnu rolu. Vytvára prostredie, aby docielil žiaducich zmien u klientov. Vytvára priestor pre odmeňovanie pozitívnych a naopak eliminovanie nežiaducich zvykov (Scovel 1990). „Využívajú sa najmä techniky ako počúvanie hudby, výučba na hudobný nástroj, vokálne, rytmické a inštrumentálne improvizácie, podpora osobnej kreativity, skupinové hudobné aktivity.“ (Standley, 1996 s. 106). Efektívnosť pri tomto type muzikoterapie bola zaznamená najmä u ľudí s mentálnym postihnutím, s elektívnym mutizmom, autizmom, Alzheimerovou chorobou a poruchou hybnosti spôsobenou cerebrálnym postihnutím ďalej u detí ADHD, ADD a poruchami chovania, taktiež u pacientov s psychiatrickými chorobami.