O smrti, smútku a odvahe zostať nablízku
Aktualizováno: 30. 10.
Rozhovor s Lindou Horváthovou
Obdobie Dušičiek nás pozýva zastaviť sa a spomínať na ľudí, ktorí nám chýbajú. Pre niekoho sú tieto dni spojené s pokojom, vďačnosťou a nežnými spomienkami. U iného sa môže znovu ozvať bolesť zo straty, osamelosť či otázky, ktoré zostali nevyslovené.
Ako byť nablízku človeku na konci života? Ako hovoriť o smrti, keď sami cítime strach a bezradnosť? A čo potrebuje človek, ktorý smúti?
O týchto témach sme sa rozprávali s našou kolegyňou Lindou Horváthovou, psychologičkou, psychoterapeutkou, muzikoterapeutkou, arteterapeutkou a lektorkou našich vzdelávaní v arteterapii a muzikoterapii. Vo svojej praxi sprevádza deti s vážnym ochorením a ich rodiny počas liečby, v paliatívnej starostlivosti aj po smrti dieťaťa.
V rozhovore približuje, akú podobu môže mať podpora v najťažších chvíľach, akú hodnotu má spoločné ticho a čo ju blízkosť umierania učí o živote, vzťahoch a každodennosti.
Ako vyzerá tvoja práca, sprevádzanie zomierajúcich, v praxi? V čom môžeš byť oporou človeku na konci života aj jeho blízkym?
Sprevádzam deti s vážnym ochorením a ich rodiny počas náročnej liečby, v paliatívnej starostlivosti, ale aj po smrti dieťaťa. Pracujem aj s rodičmi a súrodencami, ktorí prežívajú stratu.
Sprevádzanie vnímam ako starostlivosť o človeka vo všetkých rozmeroch jeho bytia. Niekedy ide o úľavu od telesného nepohodlia, inokedy o emocionálnu podporu, prácu s myšlienkami, obavami či vzťahmi. Niekedy sa dotýkame existenciálnych a spirituálnych otázok a inokedy poskytujem celkom obyčajnú, no v niektorých momentoch nenahraditeľnú, praktickú pomoc.
Moje psychologické a psychoterapeutické vzdelanie mi umožňuje hlbšie porozumieť psychickým procesom, pracovať s úzkosťou, traumou, stratou či komplikovaným smútením. Muzikoterapia a arteterapia mi otvárajú možnosti kontaktu aj tam, kde slová nestačia alebo už nie sú dostupné. Vďaka masérskemu kurzu a vzdelávaniu v bazálnej stimulácii môžem sprostredkovať starostlivosť cez bezpečný dotyk a telesný kontakt, ak je to pre človeka vhodné a príjemné. Najmä v terminálnej fáze ochorenia často už netreba slová, ale skôr citlivý dotyk, pokoj a pocit bezpečia.
Absolvovala som aj kurz duly duše, ktorá sprevádza človeka na konci života a jeho blízkych najmä prostredníctvom ľudskej prítomnosti, emocionálnej, spirituálnej a praktickej podpory. Ja však pri práci vychádzam hlavne z profesie psychologičky, psychoterapeutky, muzikoterapeutky a arteterapeutky.
Moja skúsenosť je, že v paliatívnej starostlivosti sa jednotlivé profesijné roly prirodzene prelínajú. Každá má svoje kompetencie, ale ľudské potreby sa nedajú vždy rozdeliť podľa odborností. Niekedy je najdôležitejšie jednoducho byť človekom a vnášať ľudskosť a blízkosť aj do chvíľ, ktoré ostávajú...
Sprevádzanie teda môže mať veľa podôb. Niekedy je to rozhovor o strachu, bezmocnosti, hneve či nádeji. Inokedy spoločné mlčanie, počúvanie hudby, spomínanie alebo vytváranie spomienkových predmetov. Niekedy pomáham rodičom hľadať spôsob, ako komunikovať s umierajúcim dieťaťom, ako hovoriť so súrodencami a najmä, ako pri tom všetkom zvládať vlastné emócie.
Dôležitou súčasťou mojej práce je aj sprevádzanie po smrti dieťaťa. Pretože smrťou sa vzťah nekončí, iba sa mení jeho podoba. A rodina často potrebuje podporu ešte dlho po tom, ako sa skončí zdravotná starostlivosť.
Čo je pri sprevádzaní zomierajúceho človeka najdôležitejšie? Ako pri ňom môžeme byť, aj keď sami cítime strach či bezradnosť a nevieme, čo povedať?
Myslím si, že najdôležitejšia je schopnosť byť naozaj prítomným. Nesnažiť sa za každú cenu nájsť správne slová, ponúknuť riešenie alebo niečo napraviť. To môže byť náročné, pretože najmä v pomáhajúcich profesiách máme často pocit, že musíme niečo urobiť, aby sme boli užitoční.
Odborne sa veľa venujem téme súcitu. Jeho podstatou je citlivosť voči utrpeniu druhého človeka spojená s prianím a snahou toto utrpenie zmierniť. Práve pri sprevádzaní zomierajúcich si však uvedomujem, že zmierňovať utrpenie neznamená vždy niečo aktívne robiť. Niekedy má nesmiernu hodnotu samotná ľudská prítomnosť, ochota zostať s druhým aj v bolesti, ktorú nedokážeme odstrániť.
Cítiť strach, smútok či bezradnosť je úplne prirodzené. Dôležité je uvedomovať si vlastné prežívanie, vedieť ho odlíšiť od prežívania druhého a zároveň zostať vnímavým k jeho potrebám. Práve tu sa súcit spája s múdrosťou. Tá nám pomáha rozlišovať, čo patrí nám a čo druhému, čo môžeme ovplyvniť a čo už nie. Umožňuje nám zostať otvorenými voči utrpeniu bez toho, aby nás úplne pohltilo. Pretože ak sa v bolesti druhého stratíme, strácame aj schopnosť byť mu oporou.
Aj mne sa stáva, že neviem, čo povedať. Vtedy sa snažím zostať autentická a niekedy túto bezradnosť jednoducho pomenujem. A inokedy mlčím. Pretože aj ticho môže byť prejavom hlbokého porozumenia a blízkosti. Byť nablízku neznamená nemať strach. Znamená to, že napriek strachu hľadám spôsob, ako zostať v spojení.
Ako otvoriť rozhovor o umieraní s niekým, kto nám je blízky? Čo nám môže pomôcť hovoriť aj o obavách, potrebách a prianiach, ktoré sa niekedy ťažko vyslovujú?
Myslím si, že najskôr potrebujeme vytvoriť priestor, v ktorom je možné hovoriť aj o ťažkých veciach bez obrán. Na to je potrebná veľká dávka bezpečia.
Často sa bojíme otvoriť tému smrti, pretože máme pocit, že tým druhému vezmeme nádej alebo ho ešte viac zraníme. No človek, ktorý čelí vlastnému umieraniu, o svojej situácii často premýšľa, aj keď o nej nehovorí. Mlčanie okolia ho tak môže niekedy ponechať v osamelosti.
Nemusíme začínať veľkými otázkami. Môžeme sa spýtať: „Je niečo, o čom by si chcel hovoriť, ale nevieš, ako začať?" Dôležité je rešpektovať, kde sa človek nachádza aj to, keď hovoriť nechce. Niekedy potrebuje viac času, inokedy zas iný spôsob komunikácie.
Deti často vnímajú oveľa viac, než si dospelí myslia. Ich porozumenie smrti závisí od veku, vývinovej úrovne a skúseností. Niekedy svoje otázky vyjadrujú priamo, ale stretávam sa s nimi aj v hre, kresbe, počúvaní hudby či skladaní vlastných piesní. Je dôležité vnímať ich spôsob komunikácie, nechať sa nimi viesť a odpovedať veku primerane a pravdivo.
Dôležité však je hovoriť nielen o smrti, ale aj o živote, ktorý zostáva. O tom, čo je pre človeka dôležité, čo mu prináša pokoj, s kým chce byť, čo by ešte rád zažil alebo komu by chcel niečo povedať. Rozhovor o umieraní totiž nemusí byť len rozhovorom o konci. Môže to byť aj veľmi hlboký rozhovor o láske, vzťahoch, nádeji.
Dušičky môžu priniesť nežné spomienky aj veľmi živú bolesť zo straty. Čo by si odkázala človeku, ktorý smúti a možno cíti tlak okolia, že už by mal byť „v poriadku"?
Hlavne to, že smútenie nemá jasne predpísaný čas ani jedinú správnu podobu. Často smúti každý člen rodiny iným spôsobom a vo svojom smútku sa nedokážu stretnúť. Život po strate pokračuje, no nie je už taký ako predtým. Smútok je prirodzenou reakciou na stratu niekoho, koho sme milovali. A láska smrťou nezaniká.
Niekedy sa hovorí, že čas zahojí rany. Ja však nesúhlasím s tým, že čas je to, čo stačí. Dôležité je, čo sa v tom čase deje. Či máme priestor smútiť, spomínať, hovoriť o svojom blízkom, či máme niekoho, kto dokáže byť s nami v bolesti bez toho, aby nás tlačil k jej prekonaniu a „postaveniu sa na nohy".
Človeku, ktorý smúti, by som chcela povedať, že nemusí zabudnúť, aby mohol ďalej žiť. Nemusí prestať cítiť bolesť, aby mohol znovu zažívať radosť. Jedno aj druhé môžu existovať vedľa seba. A okoliu by som odkázala, aby spomínalo spolu s ním...
Čo ťa blízkosť umierania naučila o živote? Je niečo, čomu dnes venuješ viac pozornosti, čo už neodkladáš alebo čo by si si priala, aby sme si navzájom hovorili častejšie?
Blízkosť umierania ma učí pokore. Uvedomujem si viac krehkosť bytia a menia sa mi hodnoty. To, čo sa niekedy zdá samozrejmé, je s pohľadom na konečnosť života veľmi vzácne. Učím sa viac oceňovať bežné chvíle, šíriť ľudskosť a vidieť v druhých ich dobrotu. Myslím, že som vďaka mojej práci vnútorne silná. Nepredvídateľnosť života mi dáva skúsenosť straty kontroly. A to ma učí prijímať neistotu a vlastnú bezmocnosť. Uvedomovať si, že nie všetko dokážem ovplyvniť a nie všetkému utrpeniu môžem zabrániť. A že niekedy nemusím mať odpovede ani riešenia, a je to tak v poriadku.
Samozrejme to neznamená, že dokážem žiť každý deň naplno alebo byť všímavá v každej sekunde. Som úplne obyčajný človek. Nechávam sa pohltiť každodennosťou, povinnosťami, starosťami... Ale táto práca mi pomáha znovu sa vracať k tomu, čo je naozaj podstatné.
Prajem si, aby sme častejšie videli v druhých ich dobro, spájali sa s vďačnosťou a láskavosťou. Aby sme neodkladali dôležité rozhovory na „lepší" čas a aby sme si dovolili byť vo vzťahoch pravdivejší. Hovorili nielen to, čo je pekné a príjemné, ale zdieľali aj svoje obavy, zraniteľnosť či potreby, a pritom nestratili vzájomný kontakt.
Komentáře